Dánsko 21. - 24. august 2020

» Návrat

Uverejnenil:	2.9.2020 10:12
Autor:	Oliver Pestún, nick: Olivet
Počet zobrazení:	1661

Neustále sa meniaca predpoveď nie je veľmi presvedčivá, ale aj tak píšem Robiakovi správu s jedným slovom a otáznikom: „Dánsko?“. Vedel som , že by chcel ísť na severné spoty a preto ma pozitívna odpoveď neprekvapila. Naložení sme na obed. Idem vycúvať auto z dvora, ale peňaženka s dokladmi zostala v Želiezovciach, tak si Robo dáva Šulekovo - Želiezovce a späť ešte raz. Vonku je tridsať stupňov a túto nečakanú pauzu využívam na zaplávanie si s Leonom na štrkovke. Schladenie padlo vhod a o pol štvrtej popoludní vyrážame.

Presne o dvanásť hodín si líhame v spacákoch pod obrovský strom na parkovisku za Hamburgom , ten nás dostatočne chráni pred mrholením. Dánske hranice prekračujeme za svitu a bez problémov. Začínajúce juhovýchodné prúdenie ešte nestihlo z Aggera urobiť najťažší vlnový spot , čo sa prechodu cez spenené valce týka.

Pohodlne vychádzame priamo z parkoviska na úplne rovnú vodu a klesáme za vlnolam. Vietor cez 10 metrov na 4,6 /93 akurát, Robo sa rozhodol trápiť so 4,2/84. Príjemné rozjazdenie a silnejúci vietor začína zdúvať more. Po prestávke musím ísť do plachty 3,9 podľa odstreľujúcich spenených vrcholcov vĺn odhadujem nárazy cez 20m/s. Trvalo to presne dve hodiny a vraciam sa do pohodového režimu so 4,6 a jeden a pol metrovými vlnami. O ôsmej večer, uťahaní ako kone sa dozvedáme na recepcii v kempe v Hanstholme, že naše zarezervované a zaplatené ubytovanie nie je chatka, ale zelená plocha pre postavenie si vlastného stanu. Nič lepšie nás nenapadlo ako ísť rýchlo nejaký ten stan kúpiť a tak splašene beháme po Hanstholme a zháňame stan. Samozrejme žiadny sme nezohnali a tak si s pokorou líhame na tú zaplatenú zelenú trávu pod holým nebom vedľa auta a do sekundy sme pohltení hlbokým , zaslúženým spánkom. V noci som nachvíľu otvoril oči a s nemým úžasom som pozeral na milióny hviezd, takú oblohu som nikdy nevidel, koniec sveta bez svetelného smogu mi ukázal vesmír v plnej nahote. Za celú noc nepadla ani kvapka dažďa a teplota bola cez dvadsať stupňov, malý zázrak.

Vyspatí do ružova sa vraciame z Hanstholmu späť do Aggeru. Tentokrát nás víta tak ako o ňom píšu, ako o jednom z najťažších vlnových spotov. Pridávajú sa Jano s Marošom. Janovi sa pokúšam vysvetliť ako prejsť cez náročný shore break a sledujem ako mu to pôjde. Hneď prvý dvojmetrový valec ho zhltol ako malinu. Tvrdohlavo sa snaží vytiahnuť plachtu z vody, ale spätný prúd je nekompromisný, nakoniec sa mu podarilo dostať na súš.

Druhý pokus idem s ním súbežne. Stávajú sa z nás dve maliny. Zadychčaný v predklone vykašliavam slanú vodu. Jano tomu dáva ešte jednu šancu a ak nie, balí . Tretí pokus dal na parádu a ja za ním. Robiak má ako vždy svoju hlavu, ten sa rozhodol štartovať z parkoviska a až potom ako za ním prišiel Maroš a vysvetlil mu , že to tam určite nemá zmysel sa presťahoval za mólo a skúšal šťastie tam.

Podľa množstva štrku a piesku , ktoré zo seba vytriasol po celom dni z neoprénu a z trapézu , ho môžem považovať za windsurfistu, ktorý statočne bojoval s lámajúcimi vlnami v Aggeri, žiaľ bezúspešne. Po hodine jazdenia zostávam vo vlnách Aggeru úplne sám . Zostávam tam medzi tými štvormetrovými až šesť metrovými kopcami ďalších šesť hodín, na breh vychádzam až večer. Zásada je , ak sa raz dostanete na vlny Aggeru, ktoré treba povedať sú hladké ako sklo a nádherné, tak sa na breh nevracaj, pretože už ťa more naspäť do vĺn nemusí pustiť.

Ubytovanie sme nakoniec vyriešili tak, že sme sa dali do chatky spolu s Marcelom a Mirom, tí nám večer zhodnotili ako jazdili v Klitmolleri, vlny do dvoch metrov plachty 4,6.
Nasledujúce dopoludnie je oddychové a popoludnie prichádza vietor západný do Hanstholmu. S Robiakom vychádzame na more o druhej popoludní od bunkra s päťkami plachtami a stúpame k mólu pri ktorom sme sa stretli všetci zo Slovenska.

Veľkú radosť mi urobilo niekoľko momentov. Robiak stúpajúci proti vlnám s jednou rukou - zadnou na rahne , voľne zavesený v trapéze , druhú ruku nepriložil ani keď vlny skákal, nádhera, je majster. Spoločné jazdenie na jednej vlne s Marcelom. Západ slnka a jazdenie za sebou s Marošom, kedy sme zostali na pekných večerných hladkých vlnách len my dvaja. V šere , v diaľke mihnúca sa zelená plachta, kedy som zostal pri móle už za polotmy úplne sám. Robiak si po mňa prišiel od bunkra, čo ma dojalo. Spoločne vychádzame po tme z vody o pol desiatej. Ako malí chlapci končíme rehotajúci sa v objatí a klepeme sa po chrbtoch.

Ostatný deň má byť vietor skoro ráno. Brieždenie a ja sa snažím rozhýbať stuhnuté , ubolené svaly v studenom piesku na pláži pod kempom. Do vody vliezam niečo pred siedmou . Vietor mi dal šancu ísť tam , odjazdiť vlnu späť a dosť. Vyplo a ja pomaličky usmiaty plávam ku brehu do nového dňa. Bol som na vlne, pripravenému šťastie praje, oplatilo sa. Slnečný teplý deň využívame na okružnú jazdu po spotoch kde Robiak ešte nebol a to Klitmoller a Vorupor.

Vo Vorupore sme si dali obed a pozreli obchod s ws hračkami. Na večer sa vraciame do Hanstholmu ak by si to vietor ešte náhodou rozmyslel. Ale nerozmyslel. More stíchlo, slnko zapadlo a my sme sa vrátili domov.
Venované všetkým, ktorí tam nemohli byť s nami.

Oliver Pestún